Syn národovca v Špidlovej diplomovke

Pošli článok e-mailom | Ulož článok | Vytlač článok | Nahlásiť chybu v článku | Pridaj svoj názor |

Ako sa dostal syn slovenského národovca do diplomovky českého premiéra Vladimíra Špidlu? V roku 1976 sa terajší predseda českej vlády rozhodol obhajovať diplomovku na tému Založenie Živnostenskej banky. Okrem iného v nej píše: „Otázkou, ktorá by si zaslúžila podrobnejšie vysvetlenie, je problém osoby prvého riaditeľa Kuzmányho. V podstate je o Kuzmánym istých len málo veci. A to, že pochádzal z Bratislavy a bol Slovák.“
Pavol Kuzmány bol synom Karola Kuzmányho, podpredsedu Matice slovenskej a autora hymnickej piesne „Kto za pravdu horí“. Narodil sa v Banskej Bystrici (nepochádzal teda z Bratislavy) 3. júla 1835 ako jedno z piatich detí. Patrí sa asi pripomenúť, že otec Karol Kuzmány bol aj spoluzakladateľom jednej z prvých slovenských sporiteľní v Banskej Bystrici. Stalo sa tak v roku 1845 a jeho spoločníkom bol básnik Samo Chalupka, autor známeho „Mor ho!“ Táto aktivita dvoch mužov ducha nie je všeobecne známa a neskôr na zakladateľské úsilie Karola Kuzmányho a Sama Chalupku sa zabudlo úplne.
Pavol Kuzmány absolvoval ľudovú školu a potom aj gymnázium v rodisku, v Banskej Bystrici. Ale reálku už ukončil (v roku 1852) vo Viedni. Súviselo to s otcovými aktivitami, konkrétne s tým, že od decembra roku 1849 bol Karol Kuzmány profesorom praktickej teológie na viedenskej univerzite. Po skončení reálky, a to až do roku 1869, žil a pracoval vo Viedni aj Pavol Kuzmány. Bol železničným úradníkom a potom, až do odchodu do Prahy, pracoval ako hlavný účtovník C. k. privátneho ústavu pre úver pozemkový. A potom sa to stalo: „Do obchodného registra bola zapísaná Živnostenská banka pre Čechy a Moravu v Prahe dňa 14. januára 1869 a dňa 21. januára bol registrovaný ako prvý riaditeľ banky pán Pavol Kuzmány, rodom Slovák,“ čítame v knihe Živnostenská banka 1868 – 1918, vydanej v Prahe roku 1919.
Otázka bez odpovede. Prečo sa stal práve on, Slovák, prvým riaditeľom Živnostenskej banky, ktorá vznikla ako ústredňa českých a moravských záložní? Odpoveď na túto otázku nepoznali ani autori spomínanej knihy. A aj iné pramene, ktoré sa ponajviac nachádzajú v českých archívoch (vrátane Archívu Českej národnej banky) a ku ktorým sme sa vďaka ochote českých kolegov, archivárov dostali, sú veľmi strohé a skúpe, a poskytujú v tejto veci len málo informácií.
„Je isté, že do spojenia so Živnostenskou bankou sa dostal prostredníctvom Aloisa Olivu, ktorého poznal pravdepodobne zo svojej obchodnej činnosti. Nevieme však, kedy so to stalo a kde. Kuzmány žil v tom čase na Slovensku alebo v Čechách. Vzťahy medzi ním a Olivom ostávajú tiež zahalené tajomstvom. Ale museli byť tesné, lebo Oliva Kuzmányho presadzoval veľmi dôrazne a nakoniec tiež presadil prakticky proti presvedčeniu celého zakladajúceho výboru,“ píše Špidla vo svojej diplomovej práci. „Okrem priania Al. Olivu nejestvovali žiadne významnejšie dôvody, aby sa práve Kuzmány stal riaditeľom.“
Pravda, okrem priateľstva s Olivom zrejme rozhodla aj Kuzmányho kvalifikácia, hoci Vladimír Špidla vo svojej diplomovke uviedol, že „...medzi českými podnikateľmi bolo dosť rovnako fundovaných. Predpoklad, že v tomto prípade išlo o snahu demonštrovať hmatateľným spôsobom česko-slovenskú vzájomnosť, je nepravdepodobný.“
Tento svoj názor Špidla odôvodňuje tým, že česká buržoázna politika uvažovala v podstate až do rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie v hraniciach „historických zemí koruny české“, že Slovensko sa väčšinou považovalo za právoplatnú súčasť Uhorska a ležalo vždy „bokom“. Zakladatelia Živnostenskej banky – aspoň nič zo zachovaných dokumentov o tom nesvedčí – nepatrili medzi výnimky z tohto prístupu.
Aj so zlatým padákom. So zakladajúcim výborom Kuzmány rokoval výlučne cez Olivu. Jeho prostredníctvom poslal 18. novembra 1868 svoje podmienky, pri ktorých splnení bol ochotný prijať miesto riaditeľa banky. Žiadal ročný plat 4 000 zlatých (teda asi 2,8 milióna dnešných slovenských korún) a 25 percent z neho ako príspevok na byt. V treťom roku chcel zvýšenie platu na 4 500 zlatých a každý ďalší rok ďalšie zvýšenie až do výšky 6 000 zlatých. Okrem toho žiadal tantiému a zabezpečenie penzie pre seba i celú svoju rodinu (s manželkou Máriou, rodenou Suesovou, mal dve dcéry). V prípade výpovede chcel odstupné vo výške 20 000 zlatých (okolo 14 miliónov Sk). Kuzmány teda chcel mesačne asi 230 000 dnešných korún, nebol teda „lacný“ (ale ani drahší ako súčasní šéfovia slovenských komerčných bánk...).
Vieme, že zakladajúci výbor Živnostenskej banky so všetkými týmito požiadavkami nesúhlasil. Predsa však akceptoval výšku ročného platu a navrhol vlastné podmienky pre funkciu riaditeľa: pokiaľ banka nezačne s činnosťou, dostane riaditeľ odstupné vo výške štvorročného platu. Ak dostane výpoveď v priebehu prvých piatich rokov, dostane ako odstupné plat za dva roky. Po piatich rokoch banka už žiadne odstupné nezaplatí, ale zato riaditeľ získava právo na penziu.
Kuzmány však tieto podmienky neprijal, čo oznámil Oliva na schôdzi zakladajúceho výboru 25. novembra 1868. Výbor sa rozhodol hľadať iného riaditeľa, člena výboru Skrejšovského poverili pripraviť listy iným možným adeptom. No nič také sa napokon nestalo, nezačali rokovať s inými kandidátmi, riaditeľom sa predsa len stal Pavol Kuzmány. Za akých podmienok sa tak stalo, či za tých, ktoré pôvodne predložil, alebo či za tých, ktoré navrhol zakladajúci výbor, nevedno.
Banka v rozpakoch. Vo funkcii riaditeľa Živnostenskej banky pôsobil Pavol Kuzmány päť rokov, až do roku 1874, keď odišiel ako 49-ročný do dôchodku. Prečítajme, čo sa o tom píše v spomenutej pražskej publikácii z roku 1919: „Stav banky bol však ďaleko horší, než priznáva výročná správa za rok 1873. Boli to najmä záväznosti banky na viedenskej burze, z ktorých hrozila banke strata podstatne väčšia z toho, že riaditeľ Pavol Kuzmány sa hneď po máji 1873 vzďaľoval vedeniu obchodu... Jeho osobné styky s kruhmi viedenskými a s niektorými špekulantmi maďarskými priviedli banku do značných rozpakov.“A uvádzajú sa špekulačné účty grófky Sirmajovej, grófa Viliama Sirmaja, doktora Alberta Gyeryho, atď.
V januári 1874 bol za riaditeľa banky ustanovený Ján Moser, opäť nie Čech, ale Nemec, ktorý povedal, že banka by prestala existovať, „keby som sa nestal riaditeľom“.
Písmená popri číslach. Syn Karola Kuzmányho, bankár Pavol Kuzmány, bol činný aj literárne. Napísal viacero krátkych próz, reportáží a poviedok, ktoré uverejňoval v martinských Národných novinách. V časopisoch uverejňoval aj preklady z francúzskeho a anglického jazyka (G. Maupassant, A. Dauidet). Vie sa o ňom, že hospodársky podporoval slovenské národné hnutie, sprostredkoval finančnú pomoc z Ruska pre Národné noviny, subvencoval vydávanie niektorých významných literárnych diel, napríklad roku 1868 Spevy Sama Chalupku, roku 1878 Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Prispieval do Slovenských pohľadov a do Politiky. Posledný raz, aj s oboma dcérami, navštívil Slovensko v lete roku 1900, keď namiesto Tirolska a Terstu trávil dovolenku v Turčianskom Svätom Martine.
Pavol Kuzmány, prvý riaditeľ najstaršej a v určitom zmysle aj najznámejšej českej banky, ktorá pôsobila i v rokoch, keď ostatné obchodné banky v bývalom Československu boli zrušené, zomrel v Prahe 10. novembra 1900.

Ak sa vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk

Odporučte známemu tento článok

Komu:			Od koho:
Predmet: