|
|
||
|
Aktualizované dňa 20. 01. 2010 |
       
|
Glosy, ako ich uverejňujú v EXTRAPLUS Nový rok sa aj toho roku začal zhurta. Začalo pribúdať svetla. Mama to rýchlo odôvodnila: „Je to tak: na nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodinu více...“ Ale áno, ja sa tiež každoročne tešievam na štedrý večer nie pre darčeky od Ježiška, ani nie pre rozsvietený stromček – aj keď ktovie, dokedy nám stromčeky povolia, pretože už skadesi počuť, že by sme nimi nemali provokovať nekresťanov podobne, ako nekresťanov provokujeme krížmi! – ale teším sa na to svetlo. Do toho dňa je ho čoraz menej, od štedrého večera čoraz viac... A ja milujem svetlo. „To všetko je pravda, synu,“ chlácholila ma mama. „Autodopravcovia mýto už majú, príde čoskoro marec, poberaj sa starec, bude treba rýľovať záhradky, sadiť cibuľu, a potom dážde... záplavy... teroristi... prehliadky na letiskách intímnejšie ako u lekára...“ Poprosil som mamu, aby ďalej nepokračovala. Bolo evidentné, že sa jej v bežiacom 83. roku života zachcelo žartovať. Ale robiť špásy zo všetkého predsa nemožno ani v takom veku. Sú veci vážne a ešte vážnejšie. Napríklad taká bezpečnosť na letiskách. Keď som nedávno odlietal z Viedne kamsi do sveta, musel som si nielen vytiahnúť remeň z nohavíc (a tie mi takmer spadli), ale aj sa vyzúť. Lebo aj keď som už bol bez opáska, bez kľúčov, bez euromincí, bez mobilu, stále na mne niečo píšťalo. Keby boli už intímne skenery v činnosti, zaiste by ma bez problémov pustili. Ľahko by zistili, že zbraň nemám. No keďže sa naša Európa na rozdiel od Ameriky skenerov bojí, musel som sa vyzuť. A ukázalo sa, že príčinou píšťania boli naozaj topánky, ktoré som lacno kúpil v Poľsku. Podrážku nemali z kože, ale z nejakej umeliny, vystúženej kovom. A ten píšťal. U nás som sa ešte na letisku nevyzúval – ktovie však dokedy. Ktovie, s čím príde naša polícia po tom, ako chudákovi z Popradu, letiacemu do Írska, šuchla nebadane do jeho zavazadla výbušninu a tým zbuntošila celú Európu? My to zrejme vedieť nebudeme, tak ako sme dosiaľ nevedeli, čo všetko letecky prepravujeme do sveta. Čo všetko nám niekto pribalí do našich zavazadiel a potom si šúcha rukami: „Ja nič, ja muzikant!“ Marián Tkáč 7. januára 2010
|
|
