Glosy

                                               Aktualizované dňa  20. 01. 2010       

Úvodná stránka
O mne
Glosy
Články
Knihy
Audio - Video
Fotografie
Kontakt

 

 

Glosy, ako ich uverejňujú v EXTRAPLUS

Nový rok sa aj toho roku začal zhurta. Začalo pribúdať svetla. Mama to rýchlo odôvodnila: „Je to tak: na nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodinu více...“

Ale áno, ja sa tiež každoročne tešievam na štedrý večer nie pre darčeky od Ježiška, ani nie pre rozsvietený stromček – aj keď ktovie, dokedy nám stromčeky povolia, pretože už skadesi počuť, že by sme nimi nemali provokovať nekresťanov podobne, ako nekresťanov provokujeme krížmi! – ale teším sa na to svetlo. Do toho dňa je ho čoraz menej, od štedrého večera čoraz viac... A ja milujem svetlo.

„To všetko je pravda, synu,“ chlácholila ma mama. „Autodopravcovia mýto už majú, príde čoskoro marec, poberaj sa starec, bude treba rýľovať záhradky, sadiť cibuľu, a potom dážde... záplavy... teroristi... prehliadky na letiskách intímnejšie ako u lekára...“

Poprosil som mamu, aby ďalej nepokračovala. Bolo evidentné, že sa jej v bežiacom 83. roku života zachcelo žartovať. Ale robiť špásy zo všetkého predsa nemožno ani v takom veku. Sú veci vážne a ešte vážnejšie. Napríklad taká bezpečnosť na letiskách. Keď som nedávno odlietal z Viedne kamsi do sveta, musel som si nielen vytiahnúť remeň z nohavíc (a tie mi takmer spadli), ale aj sa vyzúť. Lebo aj keď som už bol bez opáska, bez kľúčov, bez euromincí, bez mobilu, stále na mne niečo píšťalo. Keby boli už intímne skenery v činnosti, zaiste by ma bez problémov pustili. Ľahko by zistili, že zbraň nemám. No keďže sa naša Európa na rozdiel od Ameriky skenerov bojí, musel som sa vyzuť. A ukázalo sa, že príčinou píšťania boli naozaj topánky, ktoré som lacno kúpil v Poľsku. Podrážku nemali z kože, ale z nejakej umeliny, vystúženej kovom. A ten píšťal.

U nás som sa ešte na letisku nevyzúval – ktovie však dokedy. Ktovie, s čím príde naša polícia po tom, ako chudákovi z Popradu, letiacemu do Írska, šuchla nebadane do jeho zavazadla výbušninu a tým zbuntošila celú Európu? My to zrejme vedieť nebudeme, tak ako sme dosiaľ nevedeli, čo všetko letecky prepravujeme do sveta. Čo všetko nám niekto pribalí do našich zavazadiel a potom si šúcha rukami: „Ja nič, ja muzikant!“  

Marián Tkáč

7. januára 2010 

Február 2010

Január 2010

December 2009

November 2009

Október 2009

September 2009

August 2009

Júl 2009

Jún 2009

Máj 2009

Apríl 2009

Marec 2009

Február 2009

Január 2009

December 2008

November 2008

Október 2008

September 2008

Júl 2008

Jún 2008

Máj 2008

Apríl 2008

Marec 2008

Február 2008

Január 2008

December 2007

November 2007

Október 2007

September 2007

August 2007

Júl 2007

Jún 2007

 

   

Úvodná stránka | O mne | Glosy | Články | Knihy | Audio - Video | Fotografie | Kontakt